Aby som začal optimisticky, verím v to, že odolnosť ľudí voči problémom súčasného sveta je podstatne väčšia, než si myslíme. Možno nás nečakajú dobré veci, ale tak nejak verím, že významná časť z nás (ktorá unikne bombám a fašizmu) to zvládne. Nie s nadšením, ale zvládne.
Na druhej strane, nemyslím, že v nej budem ja. Som celkom presvedčený o tom, že sa nedožijem päťdesiatky a na vine nebude fakt, že nejem dosť vlákniny. Na vine budem ja. A to hovorím s vedomím, že pár dní dozadu bol svetový deň prevencie samovraždy. Predsa len, 21. storočie je lotéria a ja by som na seba nestavil peniaze v súboji s príslovečným džbánom, s ktorým sa chodí po vodu. Stačí jedna zlá noc na hoteli a rozbije sa, opýtajte sa Chestera Benningtona, Robina Williamsa a spol. Na druhej strane, neplánujem nič také vedome. Verím svojej improvizačnej tragikomédii.
Anyway. Nechcem apelovať na city. Ak ich ešte máte.
Dôvodom, prečo nemám silnú dôveru vo vlastnú budúcnosť je fakt, že neviem, čo to je. Depresia ignoruje čas a premieňa ho na lepkavé tmavé “furt”. Veci, ktoré sa dejú, nevnímaš s časovou krivkou – globálne ani osobné. Od expozície cez krízu a peripetiu až ku katastrofe, to môže byť 14 dní, ale aj 15 rokov, subjektívne je to jedno. Načo ti je vlastne čas? Si psychicky chorý pravedpodobne na večnosť, zlé dni necítiš ako zlé dni, ale ako chronickú diagnózu bez konca. Keď pracuješ na tom, aby si sa cítil lepšie alebo zdravšie, nejde o časovo vymedzený projekt – proste kým makáš, tak žiješ. Keď prestaneš… viď predošlý odstavec. Koncept budúcnosti je často nepredstaviteľný, pretože ak sa aj človek cíti dobre, vie, že mu niečo zas podrazí nohy a bude sa musieť odplahočiť do postele. Alebo ku kľučke, kde čakajú zvodné obliny pásu zo županu.
A všetky veci, ktoré ťa držia v bežnom rytme, sú monotónne opakované a rýchlo blednú do šedivej rutiny. Predplatné na Netflix a Tidal (Spotify nepoužívajte, je to zbrojárska firma) sa opakujú samé, trvalé príkazy nespia. Máš svoje rituály, povinnosti a veci nutné na prežitie. Prať musíš, aj jedlo si treba pripraviť, aj povysávať treba, a tvoje manželstvo skončí buď neúspechom, alebo sa bude naťahovať, až kým vás smrť nerozdelí. Ako povedal Konfúcius, “Láska je ako granadír, ani zadarmo ju nedokážeš žrať každý deň do konca života.”. Viem, že zniem ako klub rituálne preliateho ejakulátu Arthura Schopenhauera, no mám pocit, že zo života v roku 2025 niet úspešného úniku.
Písal som tu minule o anhedónii v živote s depresiou. Druhou stránkou tej istej mince je anachrónia. Bezčasie. Proste robíš maximum aby si aspoň stagnoval a v nejakom neistom časovom momente zdochneš. Nie v súlade s vlastnými cieľmi. Neskapeš, keď schudneš 20 kíl, ani keď podpíšeš hypotéku, ani keď konečne napíšeš a vydáš knihu (ehm ehm). Mať ciele je arbitrárne a zároveň luxus, ktorý si nemôžeme dovoliť, pretože väčšina našej energie smeruje na obyčajné prežitie. V roku 2025 je to podobné, ako s bývaním. Máš právo na bývanie, ale míňaš naň (v lepšom prípade) polovicu príjmu. Prežitie je rovnaké. S depresiou máš právo na život, ale míňaš naň (v lepšom prípade) polovicu energie. Fér? Nie. Je to dosť na to, aby za teba ľudia protestovali? Tiež nie. Tak skap. Niekedy, keď si nájdeš chvíľku.
Ale aby som začal aj skončil optimisticky, okrem odolnosti verím v ľudskú tuposť a pohodlnosť. Človek možno smeruje k bezvýznamnému koncu, ale je dosť veľká šanca, že na to v nejakom momente proste hlúpo zabudne a náhodou, ako úplný idiot, prežije o dvadsať-tridsať rokov nad dátum spotreby. Aj preto na svoje prežitie nechcem staviť peniaze. Predsa len, ani dobrý kurz na výhru nie je istota. Takže ukončujem tento povzdych a poďme myslieť prakticky. Naspäť k problému, ktorý leží priamo pred nami. Spravíme niečo s tými bombami a fašizmom?
