Zápisník #38 - Dialóg

“Príprava na shows, materiál napísaný?”
“Robím na tom, mám tak 15 nových minút. Dostanem sa tam.”
“Zaplatené účty a odvody?”
“Áno.”
“Máš dosť spánku? Cvičíš dosť často a dosť efektívne?”
“Asi… ono, čo vôbec znamená ‘dosť efektívne’? ”
“No to si máš naštudovať. Ale nie s umelou inteligenciou, je to ekologická pliaga. A nie na Instagrame, tam všetci zavádzajú.”
“Však hej, vedecké poznanie s psychologickým ohľadom.”
“A diéta. Ješ kvalitne a máš dosť bielkovín, vlákniny, minerálov a podobne?”
“No, robím, čo sa dá…”
“A nedá sa viac? Však vieme, ako si otváral donáškovú appku a len tak-tak si to celé neposral. Pánkovi nie je šalát dosť dobrý? Alebo cottage cheese so zeleninou? Aj tá pneumatika na bruchu by si zaslúžila zmenšiť, nemyslíš?””
“Som len človek.”
“Človek, kámo, keby si zašiel dva-tri krát do solárka, tak ťa napitý Huliak zastrelí v lese.”
“Nejde to hneď. Aj keď som v kalorickom deficite…
“... vlastne, ty nechodíš do lesa, takže si safe. Ale sprchový kút má tiež limity, tak pozor!”
“... ono to proste trvá, kým sa niekam dostanem.”
“To teda trvá. Mal by si začať behať.”
“Však chodím cvičiť a robiť kardio, behanie ma jednak nebaví a jednak mám bolesti.”
“Nerev mi tu. Ty si to nechal zájsť až sem.”
“Snažím sa.”
“Tak drž piču a snaž sa viac. Inak, opraté, povysávané máš?”
“Už by aj stačilo, nie?”
“Ja len, že ostatní to zvládajú a je to bežná ľudská činnosť. Bývaš sám v malom byte.”
“Nemám podľa teba upratané?”
“Otázka je, či dosť.”
“Pozri sa, robím, čo môžem. Robím svoje maximum. Takto pred 10 rokmi som sa prežieral, mal víkendové epizódy depresií, samovražednú ideáciu, mal som odškrtaný celý skurvený zoznam. Robil som nudnú robotu v korporáte. Áno, stále nie je to ideálne, ale je to lepšie.”
“Keď to hovoríš ty… keď ti to stačí.”
“Kto má ideálny život?”
“Zitron?”
“OK, na ten meč som si nabehol sám. Okrem neho.”
“Stačí, nie? A aj keby nie, mám ďalšie mená, je veľa úspešných ľudí.”
“Eh, nepotrebujem sa porovnávať s ostatnými. Nemá to cenu.”
“Však nemusíš. Stačí, ak mi odpovieš.”
“Na čo?”
“Či si úspešný, podľa vlastného názoru.”
“Vieš, čo by som ti na to odpovedal.”
“Ja viem, ale chcem to počuť.”
“Nie som.”
“Mmmm, áno. Ostatní robia toľko vecí a ťahajú sa navzájom, lebo im záleží na sebe. A na sebe navzájom. Ale ty, pán kariérista, si naháňaš vlastný chvost. Ale dobre, však nič nejde hneď. Kedy budeš konečne úspešný ty? Alebo aspoň na úrovni ostatných.”
“Neviem, keď budem mať pocit, že mám nejakú zaručenú budúcnosť?”
“Kokot nemá ani umyté podlahy a už chce záruku budúcnosti.”
“Na podlahách nezáleží.”
“Možno nie, ale na inom áno. Ale čo nové v Gaze, čítal si? Alebo doma u fašistov? Tešíš sa na takú budúcnosť? Je dosť zaručená?”
“Snažím sa to moc nesledovať pre svoje vlastné psychické zdravie.”
“Mohol by si byť informovaný. Je to vlastne aj tvoja práca, pán komik, či nie? Sociológ, krista! Pulz doby, nič?”
“Robím, čo sa dá.”
“Ale nepoužívaj pri tom A.I., je to fakt ekologická pliaga. Niečo, ako mliečny a živočíšny priemysel. Škoda, že už nie si striktný vegán, bolo by to to najlepšie, čo by si mohol urobiť...”
“Stále sa snažím fungovať ohľaduplne.”
“... ešte by si sa mohol zabiť, to je veľmi ekologické.”
“To vyťahuješ vždy.”
“A divíš sa mi? Tak buď som súčasťou spoločnosti a robím veci s nejakou víziou, alebo sa obetujem v prospech celku, nie?”
“Bavíme sa o moc malých účinkoch. Nie som na to pripravený, fakt to nevyťahuj.”
“Keď sme pri vyťahovaní, so vzťahmi si to definitívne zabalil? Pán ‘príliš emocionálne nedostupný’ sa zasekol na biografickej ceste k osvieteniu?”
“Nikdy nevieš.”
“Máš 34 a pripomínam, že stále nemáš umyté tie podlahy, ty polyamórna pseudokurva. Takže nie, neviem, ale kurz je vypísaný takmer ako tutovka. Inak, ja viem, že intímna otázka, ale záleží mi na tebe. Koľko porna vlastne pozeráš? Nie je to zdravé.”
“Menej, než by si si želal.”
“Hmm, takže frustrácia. O to nebezpečnejší si. Daj tomu pár rokov a patriarchát ťa zomelie. Budeš zatrpknutý a zabudnutý. A ani si to nevšimneš. Ani dnešní konzervatívci si nemysleli, že sa nimi stanú.”
“Môžeme to ukončiť?”
“Ideš pracovať na niektorom z tých fantastických nápadov, ktoré máš uložené v šuflíku? Konečne ideš napĺňať svoje ambície?”
“Keby si aspoň chvíľu držal hubu, možno by som sa k tomu aj dostal.”
“Takže zrazu je to moja vina, že stojíš na mieste, rozumiem tomu správne?”
“Hej.”
“Ou, tak to prepáč. Tak ja pôjdem, nech môžeš umyť podlahy alebo niečo. Aj keď, je čas večere, niečo nutrične hodnotné si uvariť nechceš? No stress, však je to iba jedlo, hore-dole pár kalórií. Či? Kalorický deficit máš pod kontrolou? A zajtra máš vystúpenie, si nachystaný?”
“Dostanem sa k tomu, hovorím.”
“Držím palce. Aj keď neviem, či by si nad tým nemal tráviť viac času, predsa len, aké máš ambície v stand-upe? Viem, že je to podpásovka, ale kde sa vidíš o päť rokov? Desať?”
“Nechaj ma.”
“Však dobre. Ja sa len bojím, že bezo mňa ostaneš na mieste a nebudeš vedieť, čo ďalej. Chceš skončiť ako zbytočný a pohodlný človek? Bez smerovania?”
“Smer mám, začať treba od menších vecí.”
“Začínaš už pol života, tak veľa šťastia. Hlavne sa neflákaj. Prídem ťa skontrolovať.Nechceš byť príliš veľký pokrytec, však? A nepoužívaj A.I.!”

TICHO?