Pozrite sa, ja nechcem prázdne hejtovať ľudí, ale ak má niekto, kto toto číta, zdravý vzťah k jedlu, nech prosím rituálne stúpi na lego a odpáli do obce Sizyfoské Riťoplesky na nekonečné AirBnB so Zdeňkom Troškom. Som človek, čo si prešiel mnohými rôznymi vzťahmi k jedlu a následne vlastnému telu, z ktorých bolo presne NULA zdravých a bez výčitiek. Prestávam veriť, že v roku 2025 je možné jesť jedlo a byť OK zároveň. To je ako kýchanie pri močení - nejde to dokopy. Môžeš jesť zdravo, iste. Ale budeš pod konštantným tlakom konzumnej kultúry, ako aj kultu ortorexie na sociálnych médiách. Môžeš jesť bez výčitiek. Ale budeš pod konštantným tlakom etiky spotreby, nutričných detailov a drahých potravín. Alebo môžeš dávať pozor na všetko, čo zješ. A budeš zožierať seba samého/samú, či už vo vzťahu k vlastnému telu, alebo ťa proste zlomí stres.
… ak ste sa v posledných vetách nenašli… vyhrali ste v lotérii a nemám vás rád. Dúfam, že sa vám bude naveky vždy pri raňajkách čkať.
Myslím, že naozaj jediným spôsobom, akým zabrániť tomu, aby jedlo bolo problém, je, že ten problém nikdy nevznikne. Ak vznikne, je chronický. A vzhľadom na to, že naši (pra)rodičia tak radi hodnotia, čo jeme a ako vyzeráme, šanca je mizivá. O dvadsať rokov potom, ako ti mama povedala “Maťko, kroť sa”, budeš mať chuť si strkať prsty do krku profesionálne. Síce, na OnlyFans je na to určite publikum, ale to je vedľajšie. Pointa je, že jedlo je pre veľmi veľa ľudí pôžitok. A ostatní ľudia budú hodnotiť tvoju preferovanú formu pôžitku bez ohľadu na to, či je to Marlenka alebo análny hák. Tam niekde to začína.
Vždy mi hovorili, aby som sa kontroloval. Vždy mi najprv rodina vnútila jedlo, koláčik, pečivo a neviemčo… aby ma potom zdrbala za to, že som tučný. A to už bola moja zodpovednosť.
Ak k psychológii jedla pridáme ešte ekonomické (drahé potraviny vs. lacné, ktoré sú nutrične horšie), etické (vykorisťovanie farmárskej pracovnej sily, priemyselné zabíjanie/utrpenie zvierat), a environmentálne aspekty jedla, nevidím cestu von. Jedine, stať sa vegánom/vegánkou, čo si pestuje šošovicu na vlastnom sebestačnom políčku a depresívne spomínaš na časy, kedy si vedel dosť málo na to, aby si si doprial fajný paprikáš a lieskovoorieškovú Milku. Ak nie, čakajú ťa rôzne úrovne neurózy z obyčajného žrádla. A ak si akokoľvek v pohode s vlastnou postavou a vzťahom k jedlu, každý MUDr. ti povie, že máš schudnúť ešte predtým, než ťa diagnostikuje. Ale nie, robím si srandu. To by sa najprv muselo dať objednať.
Problémom je, že jesť musíme, je to fyziologická potreba. Môžeš prestať fajčiť, ale nemôžeš prestať jesť. Iste, môžeš vyškrtnúť toto a tamto, ale tým pádom budeš vždy premýšľať, čo si môžeš a nemôžeš zobrať do papule. Keby aspoň ľudia premýšľali, že koho. Čo i len trochu naštrbený vzťah k niečomu tak nevyhnutnému postupom času bude spôsobvať problémy. A potom možno pôjdeš do fitka, ako ja v Zápisníkoch #11 a #25 a bude to iný kolotoč.
Možno ste však v poriadku. Možno napriek všetkému tomuto dokážete, ľudovo, mať v piči, dokážete obmedzovať množstvo, dokážete sa tešiť z jedla aj ho nebrať príliš vážne. To je, ako som už spomínal, pre mňa nepredstaviteľný koncept. A ak nie, možno si uvedomujete, že netreba veci hrotiť do extrému, počítať si kalórie do posledného džaulu a myslieť na každú sliepku, čo zniesla vajce čo i len v podstielkovom chove. Dokonalosť je nedosiahnuteľná, rovnako, ako etická spotreba v kapitalizme. Proste robíte, čo môžete. Čo je už teraz leitmotif celého tohto Zápisníka. Snažiť sa a byť zmierený a tešiť sa z maličkostí, lebo všetky veľké a dôležité veci sú kardinálne napiču a skupujú nehnuteľnosti v Sizyfovských Riťopleskoch.
Aspoň toto vám poviem. Keď otvoríte chladničku a musíte sa zhlboka nadýchnuť nad vlastnou bezmocnosťou - nie je to vaša vina. Ste iba nažive v zlom čase. Neostáva vám nič iné, len sa snažiť robiť to svoje malé, zúfalé, bezvýznamné maximum. Alebo si to osobné maximum znížiť o jeden steak, o jeden mekáč alebo o jednu lieskovoorieškovú Milku. Ako lúzri. Ale keď nič, aspoň sme lúzrami v hre, kde sa nedá zvíťaziť.
Aby som neukončil veci negatívne, doplním krátku anekdotu. Bol som spolu s blízkou osobou na výlete a potom v obchode, kde som si chcel dopriať niečo sladké. Rozhodoval som sa medzi sladkým pečivom a zmrzlinou. Keď sme prišli k mraziacemu boxu, padli nasledujúce vety:
Ja: “Neviem, asi by som si dal zmrzlinu. Ben & Jerry’s je super, ale drahá…”
Osoba: “Hej, kúp si B&J, veď oni podporujú Palestínu!”
Chcel by som povedať, že vďaka tomu mám v mrazničke tubu zmrzky od Ben & Jerry’s, ale obávam sa, že som ju už dávno zožral. Ale s výčitkami. Čo iné mi vlastne ostáva, len ísť ďalej a ochutnávať tento lahodný rastlinný krém s príchuťou prírodného zúfalstva a kúskami brownies.
