Oficiálne začali prázdniny, čas, kedy sa tvárime, že do septembra stihneme resetovať mozog. Aj s týmto účelom sa odfiltrovávame na festivaly, v mojom prípade ideálne také, ktoré znejú ako explózia v sklárni. Avšak bez ohľadu na to, čo počúvate, taký festival je najmä miestom úteku z reality. Útekom od kapitalizmu a post-faktuálnej doby, útekom od komentárov na sociálnych médiách a všadeprítomnej ľudskej plesne, čo vám chce predať VŠETKO. Preto sú festy také dôležité pre mnohých ľudí. Dobre, drogy a kamaráti, ale to môžete robiť aj doma, ako normálni občania. Drogovať a socializovať sa na festivale je výživnejšie, lebo aspoň na tie tri dni žijete inde. Stále v kapitalizme, ale v takom milšom. Ako hovorí Konfúcius, aj ilúzia je lepšia, než open office.
Festivalový útek z reality v akejkoľvek forme, to je vám tak výživná vec, že huba reishi môže ísť handry fajčiť na autonómny Taiwan. Nielen, že veľa starostí sa zrazu nachádza objektívne ďalej, ale ak sú moje skúsenosti z metalových festivalov smerodajné, tak istý význam prichádza aj z davu, v ktorom má človek miesto. Iste, bude tam nejaký neumytý kokotko, čo sprejuje ostatných teplým pivom, no prevažne na festivaloch vieme, čo od tých ľudí očakávať a s najväčšou pravdepodobnosťou sú tam preto, prečo my. Tzn. útek, drogy a sebaaktualizácia. Patríte spolu, ako taká pekne našľahaná, uniformná masa (a festival ani nemusí vyhlásiť akýkoľvek oficiálny tiktokovo retardovaný dresscode pre planktón). Ste v relatívnom bezpečí, však napríklad na takej Pohode sa asi ťažko nájde neo-ľudák. Odchýlky budú, no budú tolerované - ak sa niekto chce obliecť do kostýmu dinosaura a tancovať na Gutalax, páči sa. Na feste to dáva zmysel. Ventilovať sa treba, za ten rok sme zažili veľa pridrbaných šéfov, veľa chujov v drahých autách a počuli dokonca tak veľa tupého bullshitu, že aj ten koncert mokvajúcich zvukových vĺn s názvom Hex prepáčiš.
Čo je zlé, to chodíme na festivaly odfiltrovať. Útek od reality a filtrácia všetkej tej zlej energie sú kľúčové. Dav je v istom zmysle primitívna vec. Tak, ako dôchodcovia na otváračke v Lidli, aj dav na festivale sa nechá ovládať momentom a emóciami. Čo je najdôležitejšie, všetko, len nie tie problémy, čo sú doma. Metal je pre mňa hudbou, ktorá náramne dobre filtruje negativitu - či už moje negatívne, násilné a sebadeštruktívne myšlienky preženiem cez estetickú prizmu smútku Paradise Lost, bezhraničnej zúrivosti Pyrrhon alebo monumentálneho chladu Mgla, vyjdem z toho vyrovnanejší. Ako po terapii. Však klin sa klinom killuje.
A teraz konkrétny príklad. Okolo tohoročného veľkého festivalu Glastonbury v Anglicku sa veľa porozprávalo. Tak, ako na mnohé iné festivaly, došiel veľký dav, ktorý bol pripravený prefiltrovať svoju frustráciu cez mnohé hudobné pojmy. Veľkou časťou tejto frustrácie bola frustrácia politická - ktorá súvisí s drobným faktom, že v podstate všetky nezávislé zdroje a organizácie poukazujú na fakt, že predstavitelia štátu Izrael páchajú v Palestíne genocídu. Pripomínam to len preto, lebo na Slovensku toto nie je téma, pretože Fico má nápady, Huliak medvede a PS nasraté vo svojich unisex gatiach. Genocída v Palestíne je aktuálne konfliktom nehumánnych politikov/lobistov a humánneho ľudu, aspoň tak sa to aktuálne profiluje. A v Glastonbury to tak to aj dopadlo - Írov Kneecap v Glastonbury médiá (nie však ľudia) de facto bojkotovali a za masové skandovanie “Death to the IDF” aktuálne útočia na punkovú formáciu Bob Vylan. Spravil tak napríklad britský premiér Keir Starmer. Ako keby štátni predstavitelia nechápali, o čom festivaly sú. Festival, to je taký nutný ventil na spoločenskom tlakovom hrnci a oni sa tvária, že to je bakané. Glastonbury, Pohoda, Brutal Assault… všetko je to druhá polovica známej frázy “Chlieb a hry”. V mojom prípade skôr “technický death metal a vegánska India”, ale argument stojí. Je to na skok preč z reality, ale kúsok reality tam patrí. Keď asi 3 roky dozadu na festivalovom koncerte Judas Priest v Poľsku zahlásil frontman Halford “Free Ukraine”, dav sa mohol ísť poskladať od radosti. Dav sa cítil posilnený kúskom nádeje, že nie všetci sú drbnutí oportunisti v oblekoch. Nuž, dav je kľúčový.
Apropo, iba arogantní hajzli v oblekoch si dovolia ignorovať dav. Viď Vučić, Orbán, Fico… ak chcete, aby vám ten papiňáčik vybuchol, pokojne ten syčiaci ventil ignorujte. Stretnete ho znova. A bude tiecť krv. Beda tomu, kto chce zakázať komunitu, čo i len symbolicky.
Byť členom správneho davu je na nezaplatenie. A kto je mimo, chytá ich nervozita. Ja tiež, v rámci koncertného úteku, napríklad rád rekreačne trošku znesvätím ikonu Ježiša Krista pre moju duševnú pohodu. Ale len málo ľudí, čo sa pozerá zvonku, sa dokáže odosobniť od faktu, že festival, koncert, akýkoľvek útek z reality je absolútne nutnou katarziou bežných ľudí. A keďže politická sféra je čím ďalej, tým viac anti-humanistická, potrebujeme aj politickú katarziu. Preto aj v ilúzii vejú palestínske vlajky. Pre pocit symbolického víťazstva - keď už to logické, emocionálne a humanistické je zatiaľ v nedohľadne.
A vy preto utekajte z reality tam, kde sa môžete naozaj vyventilovať. Nie oddychovať - dodávať si guráž a nádej. Nastaviť sa na tie dni, kedy budete naozaj pod tlakom. Lebo ako povedal Konfúcius potom, čo prišiel z festivalu a dal si polhodinovú sprchu a Imodium… “Keď vznikne konflikt, nie je umenie, pridrbať inému človeku. Umenie je pridrbať tomu správnemu človeku.”
(Ou, a kto idete na Brutal Assault, hláste sa. Uvidíme sa tam.)
Share this post