Ako privilegovaný biely muž musím povedať, že to objektívne najlepšie, čo by som pre spoločnosť mohol urobiť, je podpáliť nejakú zasadačku na stretnutí konzervatívcov a potom skočiť pod čerstvo mikrospánkový maďarský kamión (lebo šofér nacionalisticky sníva o období pred Trianonom, takže dve muchy jednou ranou, plus za ním možno aspoň nabúra člen predstavenstva finančnej skupiny Penta… taakže dva a pol). No najbližšie, ako som sa k tomu dostal je, že sa snažím rozosmiať ľudí z pódia. Našťastie, sny sa môžu plniť. Tak voľáko sa predsa spieva v druhej strofe našej národnej piesne … “Kým vieš snívať, tak máš nádej, hádam príde, čo má prísť.” Možno preto, že som ešte nedosiahol tento svoj vražedný spoločenský potenciál, ma prizabila nedávna otázka mojej terapeutky, že ako definujem úspech, ak to teda nie sú peniaze, sláva a bezpečnosť. A fakt nie sú - lebo bezpečnosť a slávu nemám a peniaze sú pohodlím, no tie ma netešili nikdy. Potrebujem sa ale zamyslieť… a ako lepšie, než písaním tohto textu?
Na prvú dobrú by som povedal, že úspech je práve to - môcť pobaviť pár ľudí. Predsa sa nechcem tváriť, že mám na viac. Ibaže s tým vysvetlením nie som spokojný, popieram v ňom seba. Je postačujúce iba pre toho človeka, ktorým som bol. A rád by som dúfal, že už ním úplne nie som. Už občas robím, a ak nerobím, tak plánujem, a ak neplánujem, tak aspoň premýšľam, aké by to bolo krásne, keby to išlo… robiť veci aj pre seba. Napríklad moja stand-upová kariéra - je super, že si zarobím na účty buržoáznou komediálnou zbytočnosťou, ale platiť účty neteší nikoho. Možno, ak máte Lidl plus kartičku a trafia sa vám do chuti, ale aj tak. Hovoriť, že môj úspech je radosť pár ostatných ľudí nie je kompletná veta. Ako by povedal jeden odvážny kresťanský konzervatívec v pomaly začmudenej zasadačke, “niečo tu smrdí”.
Čo je teda môj, naozaj môj úspech, ktorý buď mám, alebo môžem dosiahnuť? Nechcem ho definovať negatívne - je totižto super, nemusieť robiť v open office, kde si síce disociovaný od vlastnej práce a spolu s ostatnými zbytočným ľuďmi na vymyslených pozíciach zarábate svojim šéfom na luxus, no nie je to pozitívny úspech. Iba absencia kvartálne nadrogovanej kancelárskej mizérie s občasnými koláčmi v kuchynke. Čo je môj kus sebeckého úspechu?
Prvý pokus na odpoveď - úspech je, že využívam svoj potenciál. Čo je, prirodzene, dokopy veľké lobogó bez DPH, pretože v hyperindividualistickej spoločnosti je “tvoj potenciál”.v podstate bezvýznamný, či si Jeff Bezos, alebo chudák podriemkávajúci hypernacionalista István, ktorého stierače na kamióne musia práve riešiť o jednu deväťdesiatkilovú muchu viac. Sám vieš svet len skurviť. Zlepšiť ho, na to treba odbory. Ale na druhej strane, využívam svoj potenciál na niečo, čo sa aspoń dá zdieľať. A ktovie, možno je úspech práve to, môcť si vytvoriť podpornú sieť napriek hyperkapitalizmu. Síce viac, než politické hnutie by som skôr stvoril nejaký undergroundový sex-pozitívny kult, ktorý bude k horiacim konzervatívcom zajedať fajnové letné závitky s arašídovou omáčkou a potom sa pôjde vzájomne obchytkávať. Možno jedného dňa. Jedine, že by sa niekto chcel pridať teraz.
Druhý pokus o odpoveď - úspech je poraziť individuálnu stagnáciu (a úpadok). Toto znie ako štipka ezo-bullshitu, viem. “Oooo, kumbajá, som vďačný za všetko, čo má v sebe štvorväzbový uhlík, Gaza má iba zlý vibe, preto je tam genocída”... ale niečo na tom je. Už len ten boj, ktorý mi moje privilégiá umožňujú. Totižto, väčšina neprivilegovaných ľudí je príliš zamestnaná prežitím (alebo, v horšom prípade, tým, čo za prežitie považujú), než aby si priznala, že ich aktuálne ja naozaj nie je bohviečo. Vďaka tomu, že mám relatívne pohodlný život, z cca 10% dokonca vlastnou vinou, môžem hrdo povedať, že Matej Makovický cca v rokoch 1991 - 2015 bol síce absolútny podľudský odpad, no odvtedy graf rastie. To môžem volať úspechom, nie? Získať dostať sily, aby som nastavil trend. Možno dokonca budem rásť! Možno neostane pri jednej zasadačke!
A do tretice, trošku nadväzujúc - úspech je, že môžem riešiť zbytočnosti. Však to najhoršie, čo sa mi za posledný rok stalo, bola urgentná operácia. Fakt, že môžem riešiť zbytočné egocentrické blbosti ako svoje psychické zdravie, cvičenie či riešiť, čo budem hovoriť na pódiu musím rozhodne oceniť. Slobodou sa to úplne nedá nazvať, na to príliš často čítam spravodajstvo, no úspech ako sloboda od existenčných problémov má istú váhu. Môžem robiť zbytočné malé veci pre zbytočného malého seba. To je niečo. Paradox - ale aj parodovať slobodu je podmienené tým, že máte slobodu niečo parodovať. (Čo je hlboký intelektuálny vtip o existencii strany Hlas). A hoci možno zomrieme v začínajúcej globálnej vojne, my úspešní môžeme zomrieť s #blessed na perách. A aj vďaka tomu sme lepší, než medzitým už tleujúca konferenčná miestnosť.
Tu nateraz moja úvaha končí. Nevyriešená, no som o krok ďalej. Nateraz mi postačí vedieť, že úspech je možnosť pretvoriť svoje neférovo získané privilégiá na zbraň. Či už ňou skúsim spraviť niečo prospešné, alebo ju použijem na svoju efektívnu sebadeštrukciu, to je irelevantné. Tu je môj sebecký moment. Úspech je zbraň, s ktorou nemôžeš spraviť nič významné, ale aspoň sa o to môžeš pokúsiť. Úspech je nevydaná romantická novela Alberta Camusa. Úspech sú koláče v korporátnej kuchynke. Akurát sa neviem zbaviť pocitu, že moja terapeutka hľadala podstatne prozaickejšiu odpoveď. Ale o tom možno inokedy, blížia sa požiarnicke sirény.
Share this post