Minulý týždeň som sa odlepoval niekde od dna, dnes sa nad ním tak voľne vznášam v lotosovej pozícii ako levitujúci budhista z kultúrne necitlivej kreslenej rozprávky. Hlavná veta, ktorá mi cirkuluje hlavou od nedávnych problémov, tzn. “Nemôžem sa mať lepšie, dosiahol som strop.” sa rozpadla na niekoľko podmnožín. Irónia. Moja hlava obohacuje depresiu o matematiku - ako keby život nebol dosť krutý. Každopádne, v mojej zenovej nočnej more ma trápia iné veci, než pred týždňom. Jedna z nich priamo nadväzuje na tento zápisník #15 o mužoch a cestovinách. Latka kvality pre mužov je nastavená nízko, čiže mi to prechádza, ale možno je čas si priznať… vďaka depresii nedokážem byť dobrým partnerom.
Ak ste jeden z tých zmätených ľudí, čo si myslia, že vzťah znamená iba lásku, choďte naspäť do Woodstocku fajčiť lúčne kvetinky. Vaši prarodičia spolu neboli 60 rokov preto, lebo sa ľúbili, ale preto, lebo do umenia lásky zaviedli ťažký socialistický priemysel*. Vzťahy sú technický výkres, ktorý obsahuje všetko. Tvoje ego, ego partnerov/partneriek, vzájomné aj individuálne emócie a to všetko je zakreslené v kontexte, ktorý uznáva iba manželstvo cis muža a cis ženy (prípadne cis muža, cis ženy a cis pálenky). Až keď je tento stroj zmontovaný a poriadne, ehm, lubrikovaný, môže sa kŕmiť emóciami. Láska je dieselové palivo spoločnosti. Efektívne, to áno, ale zároveň nechci vidieť tú uhlíkovú stopu. Ani sa nedivím, prečo rastie množstvo nemonogamných ľudí. Šetria naše životné prostredie.
Trochu pragmatickejší pohľad na vzťahy odkrýva problém - ťažký priemysel znamená veľa práce. Psychické problémy zaťažujú človeka smerom dovnútra. Už prežívať sám so sebou je drina. Prežívať do toho ešte s niekým, to je záťaž na hranici porušovania zákonníka práca. Pokiaľ chcem byť dobrý partner, mám aj istú zodpovednosť voči druhej strane/stranám. Je jedna vec, mať zlé dni, ale druhá vec, nedokázať im dať všetky veci, ktoré sú pre nich vo vzťahu dôležité a ktoré si zaslúžia. A nie, predošlá veta nie je dvojzmysel o penisoch a včeličkách a motýlikoch. Sústreďte sa. Viete, kam toto smeruje - ak máme zvyšovať kvalitu performatívnej mužnosti, podaktorí čoskoro neprejdeme STKčkou. Kedysi sa tomu hovorilo “starý mládenec”, u žien “ostať na ocot” (krásny dvojitý meter, mimochodom). Moderne povedané - do konca života budeš poltergeistom na Tinderi.
Jednoducho, viem, že mám určité limity a nedostatky, ktoré sú spôsobené mojou psychikou a môžem sa snažiť ich odstrániť, pracovať na nich. Neviem byť emocionálne spontánny, lebo mi na to neostáva energia a celý život som za to bol kritizovaný. V 9 prípadoch z 10 nedokážem ísť do konfrontácie, lebo neviem akceptovať, že konflikt nie je mojím zlyhaním. Neviem zdieľať veľkú časť svojho sveta, pretože si myslím, že to odplaší kohokoľvek, kto ma má rád. Mám potenciál pre sabotáž seba samého. Môžem sa neustále a opakovane presviedčať, že tieto veci nie sú pravda, ale vždy budú dni a obdobia, kedy presvedčovanie nebude stačiť a vtedy sa ten vzťah zákonite poškodí. Moderní ľudia predsa nemajú čas ľúbiť popri Ruži pre Nevestu ešte inú melodramatickú kokotinu.
Vzťahová latka kvality pre cishet mužov je zatiaľ nízko a viem aj to, že žiaden vzťah nemusí byť harmonický nonstop. No nerobím si ilúzie – rozhodne nie som vzťahovo funkčný človek a niekde mám kvalitatívny strop. Jednoducho prijímam, že to nebude úplne ono. Ak použijem analógiu vzťahu ako strojárskeho priemyslu, tak vzťah s depresiou je stroj, ktorý sa opravil podomácky. Možno dokáže chvíľu fungovať, ale s každou ďalšou poruchou je bližšie a bližšie k šrotu. Prípadne ti poškodí stroj, s ktorým má spolupracovať.
Vnímam však aj fakt, že pokiaľ ide o heterosexuálne a monogamné vzťahy, ženy si (asi zo zúfalstva) neraz nehľadajú partnerov, ale revitalizačné projekty s penisom. Nuž, ak sa má latka zvyšovať, nezostáva nám, depresívnym motorčekom, ktoré to myslia dobre, ale lokomotívu neutiahnu, nič iné, ako začať na sebe makať ešte viac. To je jediná pozitívna správa, že my, depresívne vraky, na rozdiel od fanúšikov Andrewa Tatea a Fikiho Sulíka, vieme pracovať na zlepšení. Či to bude stačiť? Nemalo by. Ale aspoň pôjdeme do šrotu s hlavou hore. A ak teda naozaj máme výkonnostný limit a niekde je hranica toho, čoho sme ako depresívni ľudia schopní priniesť do vzťahu, čo nás teda čaká? V akej garáži zaparkujeme (NIE, STÁLE TO NIE JE DVOJZMYSEL!!)? Nuž, sú ľudia, ktorí nevymenia svoju starú, polorozpadnutú škodovku, ktorá už ledva žije, za nič iné. Hlúpi romantici. Z tých ešte môžeme vysávať život.
Chce sa mi ako záverečné posolstvo napísať vetu “Depresívni ľudia si nezaslúžia lásku, ale servis.”, ale to by asi nestačilo, pretože veľmi neverím na nároky za hranicou ľudských práv a tiež nemám spoločensky operacionalizovanú definíciu lásky. Takže inak. Depresívni ľudia si nezaslúžia nič extra. Možno sme rozbití, zastaralí a nepraktickí, ale stále fungujeme. My fungovať dočasne budeme, ale ak nám chcete pomôcť… občas si na nás s láskou zajazdite. Ani to nemal byť dvojzmysel, ale tomu neverím ani ja sám.
(*Pozn: Ak patríte medzi zúfalé duše, ktoré túto vetu prečítali s myšlienkou “Toto nebola paralela na Foucaulta a Dejiny Sexuality, však nie?”, mám pre vás tragickú správu. Bola.)
Share this post