Je zaujímavé, ako existujú veci, ktoré dokážu v zlomku sekundy vypnúť náš mozog. Či už je to húsenková dráha, odbočka na Čadcu alebo sekcia v “LCD (Liquid Crystal Disease)” od kapely Vektor v čase 4.55, niekedy sa proste zmeníme z homo sapiens na otravný kus želatíny s názorom. A v mojom prípade ide o ten moment, kedy moja funkčná depresia začína byť nefunkčná. Vitajte v mojom svete posledných hodín.
Tento text píšem tesne po jednej z najhorších depresívnych epizód, aké som mal za dlhú dobu. Nechcem sa veľmi rozpisovať, čo mi to spustilo. Ostaneme pri zozname: nočné mory, potlačená osobnosť, potlačené pudy, správy z domova aj zahraničia a fakt, že už takmer pol roka som mentálne na tom škaredom predmestí Čadce. Ja viem, všetky sú škaredé, ale jedno je škaredšie. Včera som trhol osobné maximum v disciplíne “vstávanie z postele” (čas približne 1:55 hod), zistil, že dokážem plakať pri aktívnom počúvaní death metalu a premýšľal, či mi AI odpovie na otázku, ako sa obesiť na kľučke.
(Just kidding, samozrejme. Neverím žiadnej kľučke, zvlášť nie v podnájmovom byte. Ak, tak skáčem do Dunaja. Vráťte ma do náručia prírody! Teda, minimálne po Gabčíkovo.)
Dnešok, ten “deň po”, ak teda máte šťastie a depresívna epizóda trvá iba deň, je niečo ako učiť sa chodiť. Všetky každodenné veci si zrazu musím obnovovať. Zrazu si pripravujem jedlo, ako keby som na to zabudol. Zrazu mám opäť aktivované sexuálne fantázie, na úkor fantázii o tom, aby som umyl kuchynskú linku. Celé sa to dialo iba včera, ale pocitovo som zostarol o roky. A keď som si ešte prečítal aj to, že máme nového fastfoodového pápeža, mal som pocit, že som bol mimo týždne.
Tento voľnoštýlový kolaps mi občas pripomína, že napriek tomu, že som svoju depresiu celkom dokázal usmerniť, je prežitie stále práca na plný úväzok. A bez mzdy, jedine, že by ste mi začali posielať peniaze vy, čo toto čítate. A viete, čo najhoršie sa vám môže stať, keď máte robotu? Potrebovať druhú robotu.
Ultimátne ponaučenie z tohto všetkého je, že svet nie je spravodlivý. Niekto dostane milióny, lebo sa narodil do bielej apartheidnej rodiny a väčšina premýšľa, či ich fotky vlastných nôh dokážu priblížiť k životu v garsónke. Niekto si môže relatívne voľne užívať život a niekto, ehm ehm, sa pozrie okolo seba a cíti sa ako chudobný celiatik v bratislavskej remeselnej pekárni. Možnosti nie sú. A ak sú, nemáš na ne. Žer amarant, ty evolučný čadčiansky patvar.
Život je OnlyFans a ja som subscriber. To je vlastne všetko. Na Dunaj to ešte nevidím, občas mám chuť sa niekam posúvať, ale verte mi, vidieť radosť ostatných ľudí (ktorú nemám na svedomí) a vedieť, že som možno príliš chorý na to, aby som ich vôbec dobehol, to nie je úplne ten druh obsahu, z ktorého by som ejakuloval ako srbské vodné delo. Našťastie mám aspoň ten thrashový break u Vektor.
Bude lepšie? Neviem. Veľmi tomu neverím. Snaha je jediná vec, ktorá mi ostala. Takže pozdravujem z Čadce. Asi tu bývam. Medzitým som sa prešiel centrom a je to tu presne také, ako by ste si neželali. Na druhej strane, aspoň si neklamem tak, ako nám všetkým klame kalendár. Deň víťazstva nad fašizmom? Budeme radi za remízu a aj vtedy prichádza na rad buď postupová matematika, alebo skratka do Gabčíkova.
Share this post