Zápisník #25 - Všetci sú lepší (a do toho hrá Vondráčková)

…ale po rokoch tvrdej driny som sa to aspoň naučil robiť elegantne.

Tento týždeň som bol zatiaľ dvakrát vo fitku a obidve návštevy mojím egom pohli viac, než Sladké Mámení od Helenky pripitými päťdesiatnikmi o pol dvanástej v noci na svadbe v Gelnici. Totižto, vo fitku sú ľudia. A nežijem v mokrom sne katolíkov a fašistov, tí ľudia sú rôzni. V utorok sa tam objavil muž, ktorý si odškrtol všetky fyzické aspekty, ktoré by som na inom mužovi označil za atraktívne - svaly, tetovania, nejaká forma brady… a just bol proste škaredý. Proste zle zmontovaný kus. Ja viem, povrchné, ale mňa, čo sa považujem za spotený opisný odstavec z Lovecraftovej prózy, to veľmi potešilo, že možno na chvíľu nie som v miestnosti to najhnusnejšie. A potom prišiel štvrtok, kedy sa tam proste objavovali samí pekní ľudia rôznych tvarov, foriem a rodov. Prehliadka toho najlepšieho, čo okolie prinieslo. A ja. Jednoducho prišiel ten moment, keď diskdžokej (nie DJ, ale diskdžokej, to je horšie) v Gelnici konečne zavalí slaďák a ja žeriem pagáče pri stole. A čo je horšie, som v Gelnici.

Áno, počas dlhoročnej terapie som si mnohokrát opakoval, že sa nemám porovnávať, ale povedzme si otvorene - kto to dodržiava? Sme predsa v hyperkapitalizme 21. storočia, všetko je súťaž, nastavená tak, že vždy prehrávaš. Ono by bolo krásne, hovoriť si, že niektoré veci sa porovnávať nedajú, napríklad ľudská hodnota, krása a tak… ale to by sme museli vystrieľať pár tisíc korporátnych riaditeľov a marketingových oddelení. Nemôžeme mať pekné veci. Preto sa porovnávame s ostatnými. Je to nepekný pohľad na svadobný parket, kde všetci tancujú v kruhu.

Výsledkom spomínaných dvoch uvedomení vo fitku je moja otázka, či je vôbec s mojou depresiou možné vypnúť svoje sebahodnotenie. Prečo na tomto provinčnom svadobnom candrbále, ktorý sa odohráva v každom mojom žitom momente, neviem nájsť chvíľku pokoja a pevné miesto pod nohami? Asi kvôli neistote. Nech som kdekoľvek, takmer nikdy nemám pocit, že “sem patrím”. Na fitko mám malé svaly, na pódium príliš arogantný/”nie zo života” druh humoru, na oslavu som moc tichý, na metalový koncert moc citlivý a tak ďalej. To väčšinou nevadí, ale občas sa človek objaví niekde, kde by mu bolo fantasticky, keby nebol sám sebou, čo je na iný, veľmi osobný zápisník.

Príde mi to však aj komické. Či už ide o výzor alebo aktivitu, sám sebou som si neistý a tak zúfalo hľadám, odkiaľ by mohla prísť externá validácia, ktorej aj tak nebudem veriť. Aj ten škaredý chlapík vo fitku - bol som presvedčený, že určite má všetko ostatné, čo ja nemám. Koníčky, čo ho napĺňajú, harmonické sociálne vzťahy, miliardy eur a pohlavný orgán s povahou nespútaného mustanga. A nech je akokoľvek vizuálne alternatívny, keď na svadbe zahrajú Kokodžambo, trsá V STREDE. Bože. Taký škaredý, no pomaly začínam vlhnúť aj ja.

Ak aj zapojím všetku svoju vôľu a poviem si, že sa nebudem porovnávať, málokedy sa mi skutočne uľaví. Lebo ak nemám externú validáciu, mal by som si ju dávať sám. Z myšlienky “ten týpek má väčšie svaly” sa stane “ale na bench presse tlačím o 10 kíl viac, než pred mesiacom”. A to je asi tak všetko. Nie je to dôležitá informácia. Je to maličkosť, chuťovka. Je to ten punčák, ktorý na tej svadbe zješ a je celkom fajn. Ale keby si nemal punčák, žiadna zmena by sa nestala. A hlavne, prečo to, aby si sa cítil na minútu “celkom fajn” musí stáť toľko práce? Koľko krvi mám precediť pre príležitosť tešiť sa z maličkostí? Koľko pesničiek Michala Davida ešte musí zahrať DJ Hajzlový Pavúk v tomto kulturáku, kým mu niekto s vkusom rozbije laptop? A na dôvažok realistická temná myšlienka, že skutočnú odmenu za prácu nedostanem nikdy.

Vychoval som sa do sveta, kde sú všetci lepší, než ja. 24 hodín denne, 7 dní v týždni a v sobotu sú dokonca lepší o 20%. Ale vždy si hovorím, že nech mám akékoľvek ilúzie o ostatných, konfrontácia samotná je dobrá. Prevažne zoceľuje (plus mínus samovražedná depresívna epizódka tu a tam), taktiež ťa núti stavať sa k veciam s trochou pokory a čo je najdôležitejšie… vie odhaliť, čo sú pre teba bolestivé témy. Ja vďaka športu nenávidím svoje telo. Vďaka písaniu a stand-upu nenávidím svoju myseľ. Nenávidím ich, ale to znamená, že sú pre mňa dôležité. Aspoň viem, na čom som. A to je cenné, lebo môžeš vychádzať v ústrety menej nepríjemným momentom. Napríklad na spomínanej svadbe budeš trpieť, ale vieš presne, prečo tam si a čo dôležité z nej odnesieš. Možno v kŕči, ale si vďačný a “majndful” - pretože aj v Gelnici máš priority. Konkrétne jedlo zdarma a vidinu, že keď sa šťastní mladomanželia o tri roky rozvedú, budeš sa na desať sekúnd cítiť tak fantasticky ako ja v utorok vo fitku.