Pamätáte si, keď ste sa kedysi hrali s náhodnými deťmi niekde na ihrisku alebo na ulici? V každej takejto ad-hoc skupine bolo aspoň jedno decko, ktorému sa už v tom veku nedalo povedať inak, ako “debilko”. A tomuto debilkovi sa, zákonite, občas niečo stalo - nie vďaka šikane (o tom inokedy), ale spravodlivé kozmické sily si uvedomili, že aha, malý smrad ešte netrpel dosť. Bum, lopta do tváre. Fér. Ale keďže to bol debilko, rozreval sa, loptu zobral, utiekol domov a hra sa skončila pre všetkých. Ak sa jednoducho nebavil tento nedopečený ejakulát, nemohol sa baviť nikto iný. Nie, že by to súviselo, ale ich ocko väčšinou údajne niečo znamenal.
Legitímna otázka znie - Kde sú títo debilkovia dnes? Potláčajú práva inak orientovaných ľudí. Oni hovoria, že chcú podporovať “tradičnú rodinu” (čo, ak som správne čítal slovenský realizmus, je osem chudobných deciek v jednej miestnosti, však?)... ale v skutočnosti len chcú zobrať loptu queer ľuďom, lebo ak sa nebavia debilkovia, nebaví sa nikto. A možno oni chceli tiež tancovať na Lady Gaga a možno si strihnúť potmehúdsky božtek s nejakým chrumkavo vyrysovaným pánom, len tie kozmické sily im to neumožnili. Fér. A ich reálny ocko už veľa neznamená, tak sa oháňajú svojim tým biblickým metaforickým daddym. Cyklus sa opakuje, debilkovia žijú ďalej. Samozrejme, tým nechcem povedať, že všetci kresťania sú debilkovia. Iba, že všetci ľudia, čo chcú obmedzovať ľudské práva iných, sa tak správajú. Niektorí možno ani nevedia, že prečo neľúbia blížnych svojich. Ale zároveň, primordiálni debilkovia sú hojne aj medzi ovečkami.
Teraz ale odbočme, lebo táto debata o konzervatívnej intolerancii už nikoho okrem Rickyho Gervaisa veľmi nebaví a hlavne, nikto relevantný ju už nepočúva. Chcem sa upriamiť na niečo, čo súvisí s psychickým zdravím. Totižto, každý queer človek, ale vlastne každý človek, čo nejak vybočuje z tejto spoločnosti, ktorá je vlastne len jedna veľká skupina decák, hrajúca sa na ulici - každý rieši jednu otázku. “Kto je moje autentické ja?”. A bez ohľadu na odpoveď, už len táto miniatúrna kríza identity je zárodkom sebaspoznávania. Zárodkom terapie. Poznám veľa ľudí, ktorí o sebe nepochybovali v dostatočnej hĺbke. Odpoveď na “kto som” je v podstate len výber zo sivého vzorkovníka pracovných miest a odtieňov disfunkčnej “tradičnej” rodiny. Výsledkom je, že sú prázdnejší, než zásobníky na dezinfekciu na slovenských úradoch. Riešia maximálne prežitie. Keď počujú Hex alebo Karla Duchoňa, povedia si “pekná pesnička”. Trochu ma to mrzí. Možno to vyznie obscénne, ale vcelku často stretávam ľudí, ktorí sú jedny menšie orgie v rakúskej pivnici od toho, aby som sa s nimi rád porozprával.
Nezabúdajme však na našich autentických proud & open debilkov, ktorí medzitým doštudovali právo, manažment alebo podobne, vďaka čomu povýšili svoje voľnočasové debilkovanie na pravoverný kokotizmus, ktorý vie rovnako odrbávať na daniach ako tvrdiť, že gayovia unášajú deti. Toto dno ľudskej petriho misky sa nielenže nechce pýtať, “Kto vlastne som”, ale má pocit, že keď sa to pýtajú ostatní, tak sa im vysmievajú a svet sa s nimi už nechce hrať. Loptu odnášajú preč, tvária sa ublížene, hoci im nikto neubližuje, ale vyhrážajú sa, že to sa povie a potom zmenia ústavu. Mimochodom, pokiaľ ide o sexuálne menšiny, som za to, aby sme namiesto “konzervatívec” používali nádherné české slovo - kazišuk. Však si predstavte Milana Majerského či Richarda Vašečku a okamžite vysycháte a mäknete. Ale televízne reportáže v znení “Nie je isté, či sa v Národnej Rade nájde 90 kazišukov na zmenu ústavy…“ by zneli trochu úprimnejšie. KDH by ani nemuselo meniť skratku.
Kiežby títo ľudia introspektívne riešili, kým skutočne sú. Ale budú vás presviedčať, že oni vedia lepšie, ale na ich strane nie je boh, ale Dunning-Krugerov efekt. Najväčšou ilúziou klinických debilkov a ľudí, čo ich podporujú je ich presvedčenie, že oni predsa vedia, kto sú. Nevedia, no práve zraniteľnosť by im pomohla nebyť debilkami. Nie je to šťavnatá irónia, že práve tým najhlasnejším pravoverným kresťanom chýba pokora? Ale ako hovorí Konfúcius: “Usporiadaných ženatých mužov je plný Grindr.”
Je úplne zjavné, prečo sa toľko mladých ľudí identifikuje ako queer, alebo naberá rôzne kultúrne identity - metalisti, eko-aktivisti, goths atakdále. Majú odvahu, zisťovať a pýtať sa. Možno im napokon vyjde niečo úplne obyčajné, ale z psychologického hľadiska mi celý proces príde extrémne prospešný. V najlepšom prípade skončí človek spokojný s tým, kým je. V horšom prípade si trochu uprace v sebe a posunie sa ďalej. A pochybnosť je neoddeliteľná súčasť pokroku. Keby sme nepochybovali, nikam sa nedostaneme. Keby sme nepochybovali, dodnes sme neobjavili antibiotiká, nemohli čítať Umberta Eca a keby sme nepochybovali, povedali by sme si, že tým niekomu ubližujeme. A pritom sa chceme len hrať v rôznych formách, objavovať, nebyť si istí a postupne napredovať k väčšej spokojnosti.
Prajem teda počas všetkých kalendárnych mesiacov veľa krásnych pochybností a čo najviac neprítomných uplakaných debilkov.
Share this post