Tento text dávam dokopy 26.12. 2024 a viete, čo som svojou pseudovedeckou metódou zistil? Vianoce sú film Zdeňka Trošky na xanaxe. Teoreticky by to mohol byť aj dobre strávený čas, ľahká zábava, ale s každou prebiehajúcou minútou je všetko viac a viac tupé. A otupené. A stereotypné. A uráža to posledné zvyšky vašej existencie. Vianoce dtto. Ono by to možno aj bolo možné, užiť si sviatky, keby na vás zo všetkých strán nevyskakovalo jedno z najvulgárnejších slov, aké existuje. Tradícia. Keď sa niečo robí už tak dlho, že to prestalo prinášať prospech, označí sa to tradíciou a podhodí sa to kresťanským kruhom namiesto porna. Pripomína mi to zabudnutú verziu Kameňáku z konca 19. storočia, kde hrala aj Anna Záborská. A nie je prekvapením, že Zdeněk Troška onedlho bude mať event v pražskej O2 Aréne. V roku 2026. Slnko Seno Krindž, no nie?
Nechápte ma zle, niektoré tradície mi dávajú zmysel aj dnes. Raz za rok obdarovať ľudí v okolí na znak aspoň symbolicky udržiavanej úcty? Fajn. Aj tie Pelíšky raz za rok môžu byť – film o tom, ako sa pravica a ľavica háda a medzitým prídu Rusi. A tí nemajú na argumenty náladu. Ale môj problém leží inde – každá tradícia sa vyznačuje tým, že vytvára tlak na ľudské správanie. Je napríklad tradícia, byť na Vianoce s rodinou. Kto tak neurobí, má čo vysvetľovať. “Prečo?” To je otázka až potom, čo si vypočujeme pár viet o tom, že to tak má byť. Nie je to celé nepodobné vyvareným vtipom o policajtoch či blondínkach vo filmoch Toho, O Kom Netreba Šušlať. Dôkazné bremeno je na všetkých, čo majú (vianočné) gule tieto tradície porušiť. Moja hypotéza je, že jeden z hlavných dôvodov, prečo sa ľudia berú a zakladajú si rodiny je ten, aby si mohli Vianoce zorganizovať podľa seba.
Ja nie som taký odvážny. Ani, aby som si založil rodinu, ani na to, aby som sa vzoprel tradíciám. Lebo svojich rodičov mám rád, napriek mnohým chybám a veľkej disharmónii na oboch stranách. Preto vždy prídem a som šokovaný z toho, ako veľmi ma to každý rok vyčerpá. Nie som však pripravený neprísť a všetko im to vysvetľovať. A tak dodržiavam tradície, ako nejaký babovřeský chuj. Z lásky. Zastreľte ma rovno.
Výsledkom je každoročný smutný príbeh o tom, ako kvôli tradíciám nevieme robiť veci, ktoré sú prospešné pre nás a ako bonus sa ešte podaktorí cítime, že sme zlými synmi. Lebo keď musím niekomu sedemnásty krát vysvetliť, že nechcem piť alkohol, som všetko, len nie klbko nadšenia skrížené so zlatým retrieverom, verili by ste tomu? Lenže jediný spôsob, ako sa viem, ako poškodený človek, svojim rodičom priblížiť a nájsť nejakú súhru je ten, že budem hrať ich hru plnú tradícií a stereotypov.
(A to by som povedal, že moji rodičia sú na tom dobre oproti iným rodinám.)
A aká je ich hra? Domácnosť, zapnutý televízor, víno a nadávanie na televízne noviny. A viete, čo dávajú po televíznych novinách? To možno neviete, ale nabetón si viete tipnúť, kto to režíroval.
Share this post